Antika na Facebooku

Antika funguje také na Facebooku. Vedle upozornění na nové články zde naleznete novinky a zajímavosti o antické době, dnešní odkazy na staré Řecko a Řím i další věci, které se na web nehodí nebo nevejdou. Stránky naleznete zde.

 

 


Přesun stránek

Stránky byly přesunuty na adresu s zde jsou také publikovány nové články: http://www.antickysvet.cz

 

 

> Náboženství a báje

Arianismus

28.07.2005 - Miroslav Duračinský

foto

V roku 313 vydal cisár Constantinus spolu so svojim spoluvládcom Liciniom v Miláne edikt, ktorým poskytli kresťanom v Rímskej ríši právo slobodne vyznávať svoje náboženstvo. Constantinus novú vieru všemožne preferoval. Najvyššie štátne úrady obsadil kresťanmi, poskytol cirkvi mnohé výsady a okrem iného tiež daroval pápežovi Lateránsky palác. Zdá sa, že chcel využiť už vo všetkých provinciách rozšírené kresťanstvo ako ideologický pilier pre ríšu. Kresťanstvo malo ríšu ideologicky zjednotiť a tým ju posilniť dovnútra aj navonok. Avšak kresťanstvo v 4. storočí túto úlohu zohrať nemohlo...


Vo svojich počiatkoch sa kresťanstvo šírilo živelne, bez jednotného teologického výkladu. Stredobodom kresťanskej náuky je viera v jedného Boha v troch osobách. Aký je však vzájomný vzťah týchto troch osôb? V 2. storočí sa o tejto otázke začala intenzívna teologická polemika a začali vznikať učenia, ktoré sa ich vzájomný vzťah pokúšali vysvetliť, a ktoré boli cirkvou označené za bludné. Noetus zo Smyrny učil, že Otec a Syn sú jedna osoba, ktorá sa len ako stvoriteľ nazýva Otcom a ako vykupiteľ Synom. Jeho učenie sa nazýva patripasianizmom. Podľa Sabelia je Boh v podstate jedna osoba a len navonok sa svojimi účinkami prejavuje ako trojica. Podľa svojho zakladateľa sa toto učenie nazýva sabelianizmus. A v neposlednom rade je tu ešte učenie Teodota, inak obchodníka s kožou z Byzancia. Podľa neho nie je Kristus bohom, len v ňom prebýva božia sila. Jeho nasledovníci sa nazývajú (dynamickými) monarchiánmi. Monarchianizmus našiel v 3. storočí zástancu v Pavlovi zo Samosaty, biskupovi v Antiochii. Tri koncily konané v rokoch 264 - 268 v Antiochii odsúdili názory Pavla zo Samosaty a jeho samého exkomunikovali. Pavlovo učenie ovplyvnilo zakladateľa antiochijskej školy Luciana, ktorého žiakom bol Arius.


Arius bol pôvodom z Líbye. Vzdelanie nadobudol v Alexandrii a najmä v Antiochii. Tu sa okrem iného zoznámil aj s Eusebiom, budúcim biskupom v Nikodemii. Už ako diakon porušil cirkevnú disciplínu, keď sa pridal k schizmatikovi Meletiovi, začo bol exkomunikovaný. V roku 312 ho však znovu prijali do cirkvi a vysvätili ho za kňaza. Stal sa presbyterom v Alexandrii. V roku 319 sa verejne postavil proti svojmu patriarchovi Alexandrovi. Patriarcha Alexander vysvetľoval náuku o Trojici obrazom ľudského plodenia. Arius ho obvinil zo sabeliánstva a rozvinul svoje učenie, ktoré bolo ovplyvnené Pavlom zo Samosaty a Lucianom. Pred Alexandrovým hnevom ušiel do Nikodemie, kde pre svoje učenie získal aj tamojšieho biskupa Eusebia. Tu tiež napísal svoje dielo Thalia, v ktorom vysvetlil svoje učenie.


Ariovo učenie by sa dalo zhrnúť do nasledujúcich bodov: 1) Syn nie je Bohom, ale božím tvorom. Je stvorený z ničoho a nie je s Otcom rovnakej podstaty. 2) Syn bol stvorený slobodnou vôľou Otca a je najdokonalejším medzi tvormi. 3) Syn nie je večný ako Otec, Otec má pred ním časovú prioritu. 4) Tak blízko stojí pri Bohu, že ho Boh prijal za Syna. Synom sa však nazýva iba v zmysle morálnom, tak ako sa aj ľudia nazývajú "božími deťmi".


Arianizmus teda vylúčil zo svojej teológie učenie o Trojici a táto okolnosť sa zdala byť pre mnohých veľmi lákavou. Za Aria sa postavili synódy v Palestíne a v Bithýnii a mal tiež podporu mnohých biskupov v Malej Ázii a v Sýrii. V roku 324 zvíťazil cisár Constantinus nad Liciniom a po svojom víťazstve sa pokúsil rozhádané kresťanstvo zjednotiť. Celú roztržku pokladal za neužitočnú, slovnú hádku. Napomínal obe strany sporu, a keď to neviedlo k úspechu, zvolal v roku 325 I. ekumenický koncil do Nicaei v Bithýnii. Zišlo sa tam 318 cirkevných otcov, najmä z východnej časti ríše. Zo Západu sa koncilu zúčastnilo len sedem osôb, medzi nimi aj dvaja legáti Viktor a Vincencius v zastúpení pápeža Silvestra I. Koncilu predsedal Hosius z Cordoby. Najvýznamnejším obhajcom ortodoxnej viery bol hlavne Athanasius, diakón z Alexandrie, ktorý sa dostavil na koncil ako tajomník svojho patriarchu Alexandra. Na koncile sa zúčastnil aj Arius, ktorý mohol obhajovať svoje stanovisko, v čom mu napomáhali aj jemu naklonení biskupi. Boli však v menšine. Koncil prijal vierovyznanie namierené proti ariánom, ktoré vypracovali pravdepodobne Hosius z Cordoby a Athanasius. Koncilové akty podpísali všetci biskupi okrem dvoch, vrátane Ariových prívržencov, ktorí ich podpísali len zo strachu. Arius musel odísť do vyhnanstva a Eusebius z Nikodemie ho nasledoval potom, čo odmietol podpísať Ariovo odsúdenie. Ortodoxia triumfovala, avšak arianizmus ešte nebol porazený.


Arianizmus však mal mocného spojenca v cisárovej sestre Constantii. Tá sa otvorene zastávala Aria a za svojho spovedníka mala ariánskeho kňaza. A tak sa mohol vplyvný Eusebios z Nikodemie vrátiť v roku 328 z vyhnanstva a arianizmus mohol začať svoju "protiofenzívu." Do vyhnanstva museli odísť najväčší nepriatelia arianizmu, najmä Athanasius, ktorý sa medzitým stal patriarchom v Alexandrii, a ktorý musel odísť do Trevíra. Na miesta vyhnaných ortodoxných biskupov boli dosadení ariáni. Vďaka vplyvu Constantie a Eusebia na cisára Constantina sa mohol Arius v roku 336 vrátiť z vyhnanstva. V Konštantínopole mal byť Arius opäť prijatý do cirkvi, avšak bezprostredne predtým zomrel.


V roku 337 zomrel cisár Constantinus a vláda nad ríšou prešla na jeho troch synov. Constantius II. vládol na Východe, Constantinus II. ovládal Západ a Constans spravoval prefektúru Itália a dácku diecézu. Vzťahy medzi bratmi boli od začiatku napäté. Už v roku 340 vpadol Constantinus do Itálie, bol však porazený a zabitý pri Aquileii a jeho územia sa zmocnil Constans. Ani vzťahy medzi Constantiom a Constansom neboli najlepšie, na čo mala vplyv aj ich odlišná náboženská orientácia. Kým Constantius bol arián, tak jeho brat Constans bol prívržencom nicejského vierovyznania. Constantius podporoval vo svojej východnej časti ríše arianizmus a Constans otvorene zasahoval do východných cirkevných záležitostí na ochranu ortodoxie. V roku 340 Constans dosiahol, že sa Athanasius mohol vrátiť do Alexandrie. Athanasiov návrat bol počiatkom nových konfliktov. Už v roku 341 bol Athanasius na koncile v Antiochii zosadený. Útočisko našiel v Ríme, kde sa ho zastal pápež Július I. Pápež zvolal do Ríma koncil, ktorý Athanasiovo zosadenie neuznal. Aby sa roztržky prekonali, bol do Serdiky v roku 343 zvolaný koncil. Koncilu sa zúčastnilo 94 biskupov zo západnej časti a 70 biskupov z východnej časti impéria. Rokovanie koncilu sa však skončilo len ďalšou roztržkou, keď východní biskupi exkomunikovali biskupov zo Západu, opustili koncil a zasadali na osobitnom koncile vo Philippopolise. Západní biskupi pod predsedníctvom Hosia z Cordoby zasa exkomunikovali biskupov z Východu a vyslali deputáciu k cisárovi Constantiovi, aby povolil Athanasiovi návrat. Cisár im vyhovel, a tak sa Athanasius mohol vrátiť do Alexandrie.


V roku 350 umiera pri vojenskej vzbure cisár Constans a jeho brat Constantius sa stáva jediným vládcom Rímskej ríše. Constantius bol prívržencom arianizmu a svoju moc využil na jeho šírenie a upevňovanie. Ariáni v roku 351 na synode v Sirmiu vypracovali tzv. prvú sirmijskú formulu a opäť napadli Athanasia, ktorého obvinili z vlastizrady a spojenia so západným uzurpátorom Magnentiom. Constantius zvolal v roku 353 do Arelata (Arles) synodu, na ktorej cisár hrozbami nútil biskupov, aby podpísali odsúdenie Athanasia. Pápež Liberius však odmietol arelatskú synodu uznať. V roku 355 bola do Milána zvolaná synoda, na ktorú nechal Constantius násilne doviesť aj pápeža Liberia. Keď sa napriek cisárovým hrozbám niektorí biskupi zdráhali podpísať Athanasiovo odsúdenie, poslal ich cisár do vyhnanstva. Do vyhnanstva tak putoval aj starý Hosius z Cordoby a samotný pápež Liberius. A do vyhnanstva putoval aj Athanasius, ktorý šesť rokov strávil v egyptskej púšti ako mních. Pápež Liberius sa z vyhnanstva v Trácii mohol vrátiť v roku 358, keď podpísal podľa všetkého semiariánsku tzv. tretiu sirmijskú formulu. Keď sa už zdalo, že arianizmus za pomoci cisára smeruje k víťazstvu, došlo práve vtedy medzi ariánmi k vieroučnému štiepeniu. Ich jedna časť tvrdila, že Syn nie je Otcovi podľa podstaty podobný a boli nazývaní anomoei. Iní sa priblížili k nicejskému vierovyznaniu a tvrdili, že Syn je podobný Otcovi, nazývali ich homoei. Ide o tzv. semiariánov. Strany vystupovali proti sebe, schádzali sa synody a zostavovali sa formuly vierovyznania. Aby bol dosiahnutý kompromis, bola v cisárovom okolí vypracovaná tzv. štvrtá sirmijska formula. Constantius zvolal v roku 359 dvojitú synodu, pre Západ do Ariminia (Rimini) a pre Východ do Seleukie. Prikázal obidvom synodám aby prijali štvrtú sirmijsku formulu, avšak synoda v Ariminiu to odmietla. Cisár nechal túto formulu v semiariánskom duchu prepracovať a hrozbami ju nechal na obidvoch synodách odhlasovať. Aj napriek tomu nebola náboženská jednota docielená.


V roku 361 zomrel Constantius, hlavná opora arianizmu. Novým cisárom sa stal Julianus Apostata. Ten, na rozdiel od Constantia, ktorý bol ariánom, bol posledným nekresťanským rímskym cisárom a do vnútrokresťanských sporov priamo nezasahoval. Jeho cieľom bola reštaurácia pôvodného náboženstva a rozštiepenie kresťanstva mu vyhovovalo. A tak sa z vyhnanstva mohli vrátiť prívrženci nicejského vierovyznania. Do Alexandrie sa vrátil aj Athanasius. Po jeho návrate boli ariánom odobraté kostoly v Alexandrii. Julianus však Athanasiov opätovný nástup do funkcie neuznal, a tak musel Athanasius v roku 362 opäť odísť do vyhnanstva v egyptskej púšti, avšak už onedlho sa do Alexandrie tajne vrátil. Po smrti Juliana Apostatu na perzskom ťažení sa stal v roku 363 cisárom Jovianus. Ten prejavoval svoju priazeň Athanasiovi, ale za svojej krátkej vlády do cirkevných vecí nezasiahol. V roku 364 sa cisármi stali bratia Valentinianus a Valens. Valentinianus vládol na Západe a Valens na Východe. Kým Valentinianus bol nábožensky tolerantný, tak jeho brat Valens podporoval arianizmus. Ortodoxní biskupi boli posielaní do vyhnanstva, niektorí prívrženci nicejského vierovyznania boli dokonca popravení. Athanasius musel opäť raz odísť v roku 365 do vyhnanstva, ale protesty cisára prinútili povoliť už v roku 366 Athanasiovi návrat. V roku 373 Athanasius v Alexandrii zomrel. Cirkev ho považuje za svätého. Po jeho smrti cisár Valens uväznil nového patriarchu Petra a na jeho miesto dosadil ariána Lucia. Tí, čo boli nespokojní s cisárovou náboženskou politikou, boli perzekuovaní, mníchov dokonca nechával Valens násilím zaraďovať do armády. Po Valensovej smrti v roku 378 sa vládcom východu stal Theodosius. Theodosius bol horlivým obhajcom nicejského vierovyznania. Už v roku 380 vydal cisár edikt, podľa ktorého sa štátnym náboženstvom v Rímskej ríši stalo kresťanstvo vo svojej nicejskej forme. V roku 381 sa v Konštantinopole zišiel II. ekumenický koncil. Predstavitelia arianizmu naň neboli pozvaní, 36 semiariánskych biskupov neskôr opustilo koncil. Koncil odsúdil arianizmus a schválil, že každý ariánsky kostol musí byť odovzdaný prívržencom ortodoxie. Avšak ani tento koncil ešte neznamenal koniec arianizmu.


Po edikte cisára Theodosia a II. ekumenickom koncile v Konštantinopole bol arianizmus v Rímskej ríši na ústupe. Udržal sa však u germánskych kmeňov. Už v polovici štvrtého storočia začal svoje misijne účinkovanie medzi Vizigótmi biskup Vulfila, ktorý preložil Bibliu do gótštiny. Vulfila sa oboznámil s kresťanstvom v jeho ariánskej forme a v nej sa aj začalo medzi Vizigótmi šíriť. Ariánski cisári toto šírenie medzi Germánmi podporovali, dokonca vo foederátskych zmluvách sa objavuje podmienka, aby foederati konvertovali na ariánsku formu kresťanstva. Okrem Vizigótov sa ariánmi stali aj Vandali, Ostrogóti a Langobardi. V rámci sťahovania národov sa tieto národy usadili v bývalých západných provinciách Rímskej ríše a založili tu svoje kráľovstvá.


Vizigóti sa po víťazstve pri Adrianopole a dobytí Ríma usadili v južnej Galii. Založili kráľovstvo s hlavným mestom Toulouse a obsadili Hispániu. Katolícke domorodé obyvateľstvo bolo za kráľov Euricha (466 - 484) a Leovigilda (569 - 586) utláčané. Avšak už Leovigildov nástupca kráľ Rekkared (586 - 601) konvertoval v roku 587 na katolicizmus. V roku 589 na synode v Tolede bol katolicizmus vyhlásený za štátne náboženstvo. Na katolicizmus sa obrátili aj ariánski biskupi a väčšina šľachty. Povstania ariánskych aristokratov boli potlačené, a tak obyčajní Vizigóti čoskoro nasledovali kráľov príklad a namiesto ariánstva prijali katolicizmus.


Vandali počas sťahovania národov prešli cez Gáliu a Hispániu do Afriky, kde založili kráľovstvo s centrom v Kartágu. Už zakladateľ Vandalského kráľovstva kráľ Geiserich preferoval arianizmus na úkor katolicizmu. Po dobytí Kartága boli tamojšie katolícke chrámy znesvätené alebo ich získali ariáni. Geiserichov nástupca Hunerich (477 - 484) ako fanatický prívrženec ariánstva prenasledoval katolícku cirkev. Po jeho smrti sa postavenie katolíkov zlepšilo a kráľ Hilderich (523 - 530) dokonca katolícku cirkev podporoval. Jeho zosadenie poskytlo cisárovi Justiniánovi zámienku na vyslanie vojenskej výpravy na čele s Belisarom proti Vandalom. Belisar porazil v rokoch 533 - 534 vandalského kráľa Gelimera, čo znamenalo koniec Vandalskej ríše a aj ariánskych Vandalov.


Ostrogóti sa z Panónie presunuli na konci piateho storočia do Itálie. Ich vodca Theodorich mal podľa dohody vládnuť Itálii spolu s Odoakerom, avšak v roku 493 ho na hostine zavraždil a vládol v Itálii sám. Ostrogótska ríša sa rozprestierala na území Itálie, Sicílie, Dalmácie, Panónie, Norika a v južnej Galii. Pod vládou Theodoricha, ktorý bol arián, mali katolíci úplnú náboženskú slobodu. Theodorich mal dôveru svojich katolíckych poddaných a bol rozhodcom pri spornej pápežskej voľbe v roku 498. Avšak na konci svojho života prestal katolíkom dôverovať a podozrievavo hľadel na ich styky s Konštantinopolom. Theodorich nechal uväzniť pápeža Jána I., ktorý vo väzení zomrel. Po Theodorichovej smrti vládla za nedospelého Athalaricha jeho matka Amalasuntha, ktorá otvorene podporovala Konštantinopol. Po jej zvrhnutí a smrti v roku 534 vyslal do Itálie cisár Justinián Belisara. Aj napriek počiatočným Belisarovým úspechom to bola dlhá vojna, ktorú víťazne ukončil v roku 553 až ďalší Justiniánov vojvodca Narses. Po jeho víťazstve ariánski Ostrogóti zmizli z dejín.


Východorímska ríša sa však netešila zo svojho víťazstva v Itálii dlho. V roku 568 z Panónie do severnej Itálie vtrhli Langobardi pod vedením kráľa Alboina a založili tu kráľovstvo, ktorého hlavným mestom bola Pávia. Langobardi boli sčasti pohanmi a sčasti ariánmi a spočiatku ich vzťahy s katolíckym domorodým obyvateľstvom boli napäté. Avšak už za vlády kráľa Agilulfa (591 - 615), ktorého manželka Theodolinda bola katolíčka, sa začal medzi Langobardami šíriť katolicizmus. Tento proces sa zavŕšil za vlády kráľa Grimoalda (662 - 671), kedy sa Langobardi úplne priklonili ku katolíckej cirkvi. Až toto obrátenie Langobardov v siedmom storočí znamenalo konečnú porážku pre Ariovo účenie, ktoré tak významne poznačilo koniec antiky.

Čtenost článku: 13078

<<zpět

Vaše názory:

 Super - [05.08.2005 19:24, Dana]
 papež?? - [22.08.2005 23:27, Alexandr Knápek]
 Máš pravdu - [23.08.2005 09:24, Miroslav Duračinský]