vojevůdci

Agricola

14.01.2007 - Miroslav Duračinský

Gnaeus Iulius Agricola sa narodil 13. júna roku 40 nl. v kolónii Forum Iulium (dnešný Fréjus) v Narbonskej Galii. Jeho otcom bol senátor Iulius Graecinus. Jeho otec bol známym rečníkom a práve táto jeho reputácia spôsobila jeho záhubu. Ako slávny rečník totiž dostal príkaz od cisára Caligulu, aby sa stal žalobcom Marka Silana a tento príkaz odmietol vykonať. Vychovala ho tak jeho matka Iulia Procilla, ktorú Tacitus popisuje ako "ženu vzácnej mravnej bezúhonnosti." Oženil sa s Domitiou Decidianou, s ktorou mal jednu dcéru (synovia mu krátko po narodení umreli), ktorú vydal za Publia Cornelia Tacita. Práve jeho zať Tacitus je autorom jeho životopisu (De vita Iulii Agricolae), v ktorom s neskrývaným obdivom zachytil jeho činy.

Svoje detstvo prežil Agricola v Massilii (dnešná Marseille). Toto prístavné mesto bolo ako grécka kolónia nasiaknuté vzdelanosťou a v tomto prostredí sa mladý Agricola pustil do štúdia filozofie. Filozofii sa venoval tak horlivo, až to vzbudilo u jeho najbližších obavy, že sa jej venuje viac než sa na Rimana zo senátorskej rodiny patrí. Až na príhovor svojej matky sa vraj nechal pohnúť, aby svoje schopnosti zameral iným, pre Rimana "vhodnejším" smerom.

Svoju vojenskú službu začal Agricola v roku 60 v Británii ako tribún v štábe správcu provincie Suetonia Paulina. Tu dostal príležitosť priučiť sa vojenskému umeniu priamo v praxi. Paulinus zaútočil na ostrov Monu (dnešný Anglesey). Jeho neprítomnosť využilo britanské obyvateľstvo k povstaniu proti Rimanom. Pod vedením Boudicy prepadli vzbúrenci nič netušiacich rímskych vojakov rozptýlených v pevnostiach po celej provincii a vypálili dokonca Camulodunum (dnešný Colchester), Londinium a Verulamium (dnešný St. Albans). Paulinus tvrdo zasiahol a v jednej bitke vzbúrencov zdrvujúco porazil, čím vzburu domorodého obyvateľstva vlastne potlačil. Toto boli prvé Agricolove skúsenosti v provincii, v ktorej sa mal v budúcnosti presláviť.

V roku 62 odišiel Agricola z Británie do Ríma, kde začal svoju úradnú kariéru. V roku 64 sa stal kvestorom. Los mu prisúdil provinciu Áziu, kde sa mal napriek bohatstvu pridelenej provincie zdržať akýchkoľvek prechmatov. V roku 66 sa stal tribúnom ľudu a rok svojho tribunátu prežil s ohľadom na pomery za vlády cisára Nera v nečinnosti. Rovnako sa správal aj keď sa stal v roku 68 praetorom. Po nástupe Galbu bol poverený prešetrením stavu darov v chrámoch. V nasledujúcom roku ho postihol tvrdý úder. Námorníci Othonovho loďstva spustošili jeho statky v Ligúrii, pričom zahynula aj Agricolova matka. Po porážke Otha sa pridal k flaviovskej strane. Mucianus, ktorý spravoval vládne záležitosti až do príchodu Vespasiana, ho poveril velením nad légiou XX Valeria, ktorá bola umiestnená v Británii. Táto légia mala povesť vzdornej, ťažko ovládateľnej jednotky, ktorá naháňala svojim veliteľom strach. Svojou umiernenosťou však nastolil medzi vojakmi poriadok. Kým bol správcom Británie Vettius Bolanus, tak nemal Agricola príležitosť ukázať svoje schopnosti v boji. To sa však zmenilo po tom, čo sa stal správcom provincie bývalý konzul Petilius Cerialis, ktorý sa opäť vrátil k expanzívnej politike. Ten Agricolovi často zveroval velenie nad menšími a neskôr aj väčšími jednotkami. Agricola si tak ako veliteľ vybudoval svoju reputáciu.

V roku 74 sa stal Agricola správcom provincie Aquitania a cisár Vespasianus ho pribral medzi patrícijov. Napriek všeobecnému presvedčeniu, že vojaci nie sú tými najvhodnejšími pre výkon civilnej správy, osvedčil sa Agricola aj v tejto funkcii. Bol skôr zhovievavý ako prísny a práve vďaka tejto vľúdnosti si vyslúžil obľubu. Vyhýbal sa stretom s ostatnými správcami provincií a s cisárskymi prokurátormi. Ako správca Aquitanie tak strávil tri roky. V roku 77 sa stal konzulom a následne sa stal správcom Británie.

Jeho predchodcom vo funkcii bol Iulius Frontinus, ktorý Rímu podrobil silný kmeň Silurov. Aj napriek úspechom, pri rozširovaní impéria v Británii, našiel Agricola po svojom príchode nepokojnú provinciu. Krátko pred Agricolovým príchodom Ordovikovia rozdrvili rímsky oddiel umiestnený na ich území. Hoci sa už vojsko pripravovalo na prezimovanie, rozhodol sa Agricola sústrediť svoje oddiely a viedol ich do hornatého terénu za Ordovikmi, ktorí sa neodvážili postaviť sa mu na rovine. Ordovikov krvavo potlačil, celý ich kmeň mal byť zničený. Svoj úspech sa rozhodol okamžite využiť tým, že sa zmocní ostrova Mona. Avšak po tomto náhlom rozhodnutí narazil na problém. Nemal lode. Tento nedostatok vyriešil tak, že vydal rozkaz, aby vojaci z pomocných zborov, ktorí boli zvyknutí plávať a poznali v týchto miestach plytčiny, preplávali na ostrov a náhle zaútočili. Pre obyvateľov Mony to bol šok. Očakávali loďstvo, avšak na obzore sa neobjavila ani jedna loď. Pod dojmom tejto akcie sa ostrov vzdal.

Týmito ťaženiami získal Agricola skvelú povesť. Avšak svoj čas nevenoval len výbojom. Keďže poznal pomery v Británii, rozhodol sa odstrániť príčiny povstaní. Rovnomerne rozdelil výber daní a obilia a snažil sa odstrániť obohacovanie, ktoré Briti ťažko znášali. Rovnako chcel, aby sa domorodci romanizovali a preto viedol popredných Britanov k prijatiu rímskeho spôsobu života. Synov britanských náčelníkov dal vzdelávať podľa rímskeho vzoru. Postupne tak začalo domorodé obyvateľstvo podliehať zvodom rímskej civilizácie.

Agricola sa popri správe civilných záležitostí venoval aj naďalej rozširovaniu impéria. Postupoval na sever ostrova až k zátokám Clota (dnešný Firth of Clyde) a Bodotria (dnešný Firth of Forth), podmanil si dnešný Wales a pomýšľal na obsadenie Hibernie (dnešné Írsko). Novozískané územia zaistil novými pevnosťami a posádkami. Po konsolidácii novozískaných území zameral svoju pozornosť v roku 82 na kmene žijúce za Bodotriou. Kmene sídliace v Kaledonii (dnešné Škótsko) však pri správe o postupe Rimanov na sever začali s ozbrojenými prípravami. Ich neočakávane tvrdý útok na rímsku pevnosť neznámeho mena vyvolal v rímskych radách nepokoj a začali sa ozývať hlasy, ktoré žiadali stiahnuť sa za Bodotriu. Agricola sa však napriek tomu rozhodol pokračovať v postupe. Svoje vojsko rozdelil do troch prúdov a pokračoval v pochode. Nepriatelia sa rozhodli využiť roztrieštenie rímskych síl a napadli odpočívajúcu IX. légiu. Pobili stráže a využijúc zmätku vnikli až do tábora. Agricola sa však od hliadok dozvedel o smere postupu nepriateľa a nechal ho sledovať. Jeho jazda a najrýchlejší pešiaci napadli nepriateľa od chrbta. Britanovia zovretí z oboch strán podľahli panike a dali sa na útek. Utekajúci nepriateľ našiel záchranu v bažinách a lesoch. Nebezpečná situácia sa tak zmenila v skvelé víťazstvo.

Toto víťazstvo podnietilo bojovnosť Rimanov. Vojsko sa dožadovalo, aby sa konečne dorazilo až na samý okraj Británie. Avšak Britanovia sa ešte nepovažovali za porazených. Naďalej zbrojili, svoje ženy a deti ukrývali do bezpečia. Na zhromaždeniach dohodli spojenectvo všetkých kaledonskych kmeňov. Taká bola situácia v Kaledonii, keď sa v roku 83 (ale našiel som aj rok 84) vydal Agricola opäť na sever. Vyslal loďstvo, aby vyplienilo pobrežie a sám vyrazil s vojskom až ku Graupijskemu pohoriu, kde ho už očakával nepriateľ. Britanovia zhromaždili podľa Tacita 30 000 mužov (ale niektoré odhady uvádzajú až 60 000 mužov) z celej Kaledonie a na čelo tohto vojska sa postavil Calgacus. Barbarské vojsko zaujalo postavenie na výšinách. Ich prvý sled stál na rovine, ich ďalšie rady sa postupne zdvíhali na svahu do výšky. Do stredu umiestnili Britanovia vozy s kosami. Agricola rozostavil rímske vojsko tak, že 8 000 mužov z pomocných zborov vytvorili stred zostavy a 3 000 jazdcov umiestnil na krídla. Légie umiestnil v zálohe pred táborový násyp. Agricola v obave z početnejšieho nepriateľa, ktorého obchvat by napadol odkryté boky a týl jeho jednotiek, roztiahol svoj šík do šírky. Boj sa začal vrhacími zbraňami. Po tomto úvode poslal Agricola štyri kohorty Batavov a dve kohorty Tungrov do útoku. Tieto jednotky začali vytláčať Britanov na výšiny. Po úteku vozov s kosami sa do boja zapojila aj jazda, ktorá sa však nemohla pre nerovný terén plnohodnotne uplatniť. Britanovia, ktorí doposiaľ stáli na výšinách začali zostupovať, pokúšali sa obkľúčiť Rimanov a napadnúť ich zozadu. Proti nim nasadil Agricola jazdu, ktorú držal v zálohe. Jazde sa podarilo napadnúť tyl útočiacich nepriateľov. Kaledonci sa dali pod rímskym náporom na útek. Prenasledovanie ukončila až noc. Kaledonci prišli o 10 000 mužov. Podľa Tacita padlo na rímskej strane len 360 mužov. Britanovia po tejto porážke prepadli zúfalstvu, vypaľovali svoje domovy a dávali sa na útek. Niektorí dokonca zabili vlastné manželky a deti. Nasledujúci deň rímske hliadky zistili už len stopy po úteku. Keďže sa blížil koniec leta, odviedol Agricola vojsko z Kaledonie. Loďstvu dal rozkaz, aby oboplávalo Britániu, čo sa mu aj za veľkej slávy podarilo.

Správy o týchto udalostiach na severných hraniciach impéria sa dostali až do Ríma. Podľa Tacitových správ sa mali tieto Agricolove úspechy dotknúť cisára Domitiana. Ten ich mal síce prijať s radosťou v tvári, avšak vo svojom vnútri ich mal prijať z úzkosťou. Len nedávno mal usporiadať falošný triumf nad germánskymi Chattmi, keď mal na trhu nakúpiť otrokov, ktorých zovňajšok dal upraviť tak, aby vyzerali ako zajatci a týchto falošných Chattov dal viesť vo svojom triumfálnom sprievode. Takéto Agricolovo správanie mal považovať za povyšovanie obyčajného občana nad cisára. Z obavy z prípadnej vzbury však mal potlačiť svoj hnev a dal v senáte odhlasovať pre Agricolu triumfálne odznaky, vavrínom ovenčenú sochu a ďalšie pocty. Nato mal rozšíriť povesť, že Agricola je určený za správcu Sýrie. Tacitus dokonca zachytil reči, podľa ktorých bol k Agricolovi poslaný cisársky prepustenec s cisárovým listom, ktorým ho menoval správcom Sýrie, a že dostal rozkaz, aby mu ho doručil pokiaľ zastihne Agricolu ešte v Británii. Ten ho však mal zastihnúť práve v úžine medzi Britániou a Galiou, takže ho ani neoslovil. Po Agricolovom odchode z Británie Rimania v ďalšom postupe na sever nepokračovali. Agricolov úspech v bitke pri Graupijskom pohorí tak zostal nevyužitý a Kaledonia zostala nezávislá. Tacitus za vinníka tohto stavu označuje Domitiana a jeho závisť. Možno si však Domitianus len spočítal, že okupácia škótskej vysočiny sa pre impérium neoplatí, keďže náklady na udržiavanie okupačných síl a rímskej administratívy by presiahli výnosy. Dnes už môžeme len špekulovať, úplnú pravdu sa asi nikdy nedozvieme.


Po svojom príchode do Ríma žil Agricola ďalej ako súkromník. Potom, čo po výzvach niektorých ľudí, ktorí mu hrozili cisárovým hnevom, radšej odmietol losovať o správu provincií Asia a Africa, už do politiky nezasahoval. Zomrel 23. augusta roku 93 ako 53 ročný.


Lokality jmenované v článku najdete na Mapě antického světa.


Čtenost článku: 6362

<<zpět

Vaše názory:

 slovenčina - [04.05.2007 21:38, Jan Placek]
 Re: slovenčina - [25.05.2007 14:52, Miroslav Duračinský]
 Re: slovenčina - [05.07.2007 09:30, McAdalbert]
 Re: slovenčina - [19.06.2008 16:33, Willant Zoltán]